Aby sa nezabudlo... SOŠ, Senec na exkurzii v koncentračnom tábore Osvienčim
28. 3. 2017

01.jpg

Článok študentky SOŠ Senec

Navštíviť miesto najväčšej masovej vraždy v ľudských dejinách si vyžaduje veľkú dávku odvahy. Stredná odborná škola, Kysucká 14, Senec dostala od Bratislavského samosprávneho kraja ponuku na exkurziu do bývalého koncentračného tábora v Osvienčime. V pondelok 27. februára 2017 sme my, žiaci SOŠ, spolu s pani učiteľkami A. Švardovou a Ž. Rarbovskou, pani riaditeľkou Ľ. Hrubanovou a predstaviteľmi BSK na
čele s predsedom P. Frešom navštívili koncentračný a vyhladzovací tábor v Osvienčime. Cesta pohodlným autobusom trvala asi päť hodín. Bola dosť dlhá na to, aby si žiaci začali uvedomovať, kam sa to vlastne vybrali. Mierili sme na miesto, na ktoré pred niekoľkými desiatkami rokov ľudia prichádzali na smrť. Počas jazdy v autobuse s nami o hrôzach koncentračného tábora v Osvienčime, o strachu a súčasných formách extrémizmu diskutoval Pavol Frešo, ale aj Ján Benčík, bloger a aktivista, držiteľ ocenenia Biela vrana, ktorý sa k nám pripojil v Žiline.
Po príchode do cieľa nám porozdávali lístky, rozdelili nás na dve skupiny a pridelili nám dve veľmi milé sprievodkyne. V Osvienčime je zakázané kričať. Preto pri vstupe všetkým rozdali slúchadlá, cez ktoré sme mohli počuť našu sprievodkyňu aj z diaľky. Navštívili sme dva tábory - Auschwitz a Birkenau. Najskôr Auschwitz, ktorý, ako sme sa dozvedeli, bol oveľa menší ako Birkenau. Dozvedeli sme sa veľa nových informácií a boli sme zhrození, aký krutý život sa tam viedol. Videli sme toho veľmi veľa: odstrihnuté vlasy, topánky, oblečenie, nielen dospelých, ale aj malých detí. To,  čo v nás všetkých vyvolalo najsilnejší dojem a zároveň nás aj najviac zarazilo, boli fotky zavraždených ľudí. Ocitli sme sa aj na mieste, kde sa vždy všetko končilo jedným a tým istým – smrťou v plynovej komore, v ktorej sme sa pozerali na steny, doškriabané tisíckami popravených ľudí. Už len pomyslenie na ich posledné chvíle vzbudzuje hrôzu. V obrovskom tábore Birkenau sme sa dozvedeli, že predtým to bola dedina Brezinka. Keď sme si predstavili, ako zbúrali všetky domy len z toho dôvodu, aby vybudovali jeden obrovský cintorín, bolo to zdrvujúce. Naša sprievodkyňa nám povedala, že by nám nestačili ani dva dni, aby sme prešli celý tento tábor. Išli sme po tej istej ceste, ktorá bola pre tisícky ľudí poslednou, ktorú pred sebou mali. Videli sme dobytčie vagóny, v ktorých boli ľudia prevážaní, a dokonca sme aj počuli, za akých nevydržateľných podmienok.
Nakoniec sme navštívili aj budovu, v ktorej ľudia „spávali“. Dôvod, prečo som slovo spávali dala do úvodzoviek, je ten, že tam neboli pohodlné postele, ale len kusy driev naukladaných do troch poschodí. Dokonca, ak mal niekto „šťastie“ spať úplne dolu, nemal pod sebou ani ako-tak teplé drevo, ale len čistý betón. Na jednu takú „posteľ“ boli uložení siedmi väzni, ktorí mohli spať len na boku, pretože boli tak na seba nalepení, že sa nedokázali ani pohnúť. A tu sa naša exkurzia po táboroch Auschwitz a Birkenau skončila. Rozlúčili sme sa s veľmi ochotnými a milými sprievodkyňami a namierili si to rovno naspäť domov. Touto cestou by som sa chcela v mene všetkých žiakov SOŠ, Senec poďakovať BSK, ktorý
nám umožnil navštíviť koncentračný tábor Osvienčim.


Michaela Gilbert študentka SOŠ, Senec

Galéria obrázkov k článku