Ivan Fiala – legenda slovenského a svetového horolezectva
16. 7. 2018

03.jpg

 

13. júla 2018 zomrela významná osobnosť horolezectva - Ivan Fiala. Už 25 rokov býval v Senci. Vo februárovom vydaní Mestských novín Senčan sme s ním robili rozhovor, ktorý na jeho počesť opäť uverejňujeme na stránke mesta:

Ivan Fiala – legenda slovenského a svetového horolezectva

Koľko Senčanov vie, že starší pán, obyvateľ intímne do dvora orientovaného domčeku na Športovej ulici je ústredná postava česko-slovenskej horolezeckej generácie, ktorá svojho času patrila do absolútnej svetovej špičky? Ivan Fiala má za sebou 30 rokov aktívneho horolezectva, kedy absolvoval 350 ťažkých výstupov po celej planéte. Popri stoviek výstupov v Tatrách a v  Alpách liezol na Pamíre, v Nórsku, v Hidukúši, na Aljaške vystúpil na Mount McKinley, v Andách na Huascarán a Aconcaguu. Bol v 1971 účastníkom  výpravy na Nanga Parbat, kedy spolu s Michalom Orolinom sa stali prvými Slovákmi, ktorí  dosiahli vrchol osemtisícovky. V roku 1976 sa postavil na južný vrchol Makalu. Spoluorganizoval dve výpravy na Mount Everest v 80-tych rokoch. Bol vedúcim druhej výpravy v roku 1988, keď po dosiahnutí vrcholu Jozefom Justom vo víchrici zahynuli štyria naši špičkoví horolezci. Vtedy skončil s lezením.

Ste pôvodom Bratislavčan, čo Vás priviedol do Senca?

Už ako decko som sa chodieval kúpať do Senca. Rodičia boli u železnici, takže s režinkou za 20 halierov a za pár minút som bol v Senci. Na prelome 80-tych a 90-tych rokov som začal uvažovať o bývaní mimo Bratislavy. Najprv som hľadal dom v podkarpatskom páse od Stupavy po Modru. Napokon ma kamarát upozornil na šikovný dom v Senci za dobrú cenu. Prišli sme sem, zapáčilo sa mi tu a už som Senčanom vyše 25 rokov.

Ako ste zapadli do tunajšieho koloritu?

Hľadal som priateľov medzi ľuďmi, ktorí majú vzťah k prírode. Mám drevenicu pod Rosutcom v Zázrivej, tak som začal organizovať každú prvú májovú nedeľu výstup na Rosutec pre partiu Senčanov. Dokonca som Senčanov vytiahol aj na Gerlach. Chalanov som učil lyžovať v Alpách. Mám rezervovaný trojizbový byt za  výhodných podmienok v jednom zimnom alpskom stredisku na január, február a marec. Snáď 50 ľudí zo Senca sa tam vystriedalo za tie roky. Chcel som do Senca infiltrovať lásku k horám.

Ako sa stane chlapec z Bratislavy horolezcom?

Bývali sme pod Malými Karpatmi, nad Hlavnou stanicou v Bratislave. Za domom už boli kopce s vinicami. Došiel som zo školy, hodil lyže na plecia, išiel na Kamzík, dva-tri krát som sa „na šlapáka“ spustil, otočil dole a sfičal až dole do bytu. Stále sme lietali v kopcoch, ale k horolezectvu som sa dostal až keď som študoval na  Stavebnej fakulte SVŠT. Cez prázdniny som išiel na prax do Starého Smokovca. Chatár na Zbojníckej chate, pán Kele, otec známeho cestovateľa Fera Keleho, ma požiadal, či by som mu nevyniesol nejaké veci, batérie do vysielačky, šporák, atď. Zapáčilo sa mi to, začal som vynášať na horské chaty, zoznámil som sa s horolezcami a napokon som sa pridal k nim.  

Kedy ste sa začali považovať za horolezca, ktorý si môže trúfnuť na vyššie méty?

To prišlo tým, že som stále liezol ťažšie a ťažšie veci, potom som poškuľoval po prvovýstupe, a keď sme to s partiou vyliezli, tak zrazu som bol ten, ktorého sa pýtali na radu iní horolezci. Spravil som  kvalifikačné stupne cvičiteľov a za svoje výkony som sa dostal do československého  reprezentačného družstva. Prišiel môj prvý zimný výstup v Alpách v roku 1966, ktorý bol hneď úspešný. Zvýšilo mi to sebavedomie. Hovorieval som si, že Štefánik bol prvým Slovákom, ktorý vystúpil na Mount Blanc a ja som prvým Slovákom, ktorý v zime vystúpil na Mount Blanc. Pozývali ma do najťažších expedícií. Mal som to šťastie, byť pri vrcholovom horolezectve, kedy naša generácia bola na absolútnej svetovej špičke. Jedna skupina horolezcov chodila len do Himalájí. My s Mišom Orolinom sme vytvorili skupinu, ktorá chcela spraviť prierez lezenia vo všetkých významných horstvách planéty. Ameriku sme prešli od Aljašky až po Ohňovú zem. Hory sú aj na Sahare, alebo v bývalom Sovietskom zväze – Kaukaz, Pamír, Altaj.  Na Novom Zélande je fantastický kopec  Mount Cook. Takto som si urobili obraz o tom, ako vyzerá zemeguľa.

Svetové meno ste získali výstupom na Nanga Parbat?

Výstup na Nanga Parbat, najzápadnejšiu osemtisícovku Himalájí, bol skutočným prelomom. Je to neobyčajná hora, ktorá vyčnieva dva kilometre nad svoje okolie a berie na seba všetky nepriazne počasia. Získali sme povolenie na výstup zo severnej Rakiotskej strany. Táto cesta je nevyspytateľná a veľmi nebezpečná aj pre enormnú dĺžku výstupu, ktorá meria až 16 km a z toho je asi 7 km nad 7000m. Je tam vetrom bičované veľké plató, kde sú záľahy snehu. Na tejto trase pred nami zahynulo 34 horolezcov. Mne a Michalovi Orolinovi dovolila hora postaviť sa na jej vrchol. Od nášho výstupu v roku 1971 nebol zopakovaný výstup na Nanga Parbat našou cestou. Expedície každoročne dobývajú Nanga Parbat, ale z iných strán.

Prečo človek lezie?

Veľmi ťažko povedať! Poznám veľa definícií, ale každý horolezec má svoj podvedomý osobný dôvod, ktorý často ani nevie presne pomenovať. Môj pohľad je taký, že horolezectvo nie je šport. Horolezectvo je svetonázor! Je to osobná stratégia človeka napojená na odvekú túžbu ľudstva, dosiahnuť nedosiahnuté, dobyť nedobyté, boriť sa prekážkami. Horolezectvo sa mi stalo akýmsi základom pre chápanie zmyslu  života v kladení si stále vyšších cieľov. Chlapec z Bratislavy chcel prvý dosiahnuť osemtisícovku z krajín východného bloku. Kládol som si megacieľe, stále väčšie a väčšie ... až som skončil. Skončil som pretože pri prekonávaní prekážok ľudia prichádzajú aj o život. V mojej blízkosti zahynuli fantastickí ľudia, ale nebyť takýchto ľudí, ľudstvo neprepláva oceán, nedobilo by póly, neobjavilo by nič.

Je niečo, čo ste si nesplnili v rámci svojich horolezeckých snov?

Ľudský život je pre ambiciózneho človeka krátky. Boli ciele, na ktoré som nemal čas. A boli aj ciele, ktoré som nezvládol. Život je absolútna priorita aj v horolezectve. Mal som šťastie v horách. Prežil som 30 rokov aktívneho, ťažkého horolezectva bez jedinej ujmy na zdraví. Vyliezol som 350 ťažkých výstupov po celom svete, ale nemal som žiaden úraz, nezasypala ma lavína a nepadol na mňa serak, čiže ľadovcový blok. Horolezectvo nie je len fyzický výkon, ale aj poznatky z meteorológie, geológie, geografie, miestnych podmienok, klímy a mnoho ďalšieho, ale príroda je vždy silnejšia a niekedy nestačí ani tá najdôkladnejšia príprava. Stalo sa to v roku 1988 na výstupe na Mount Everest. Bol som vedúcim výpravy, kedy sme chceli dosiahnuť vrchol tou najťažšou, tzv. Boningtonovou cestou. Na útok vrcholu sa vydali štyria chlapci z výpravy, všetci dosiahli južný vrchol a Jozef Just sa dostal až na hlavný vrchol 8 848 metrov. Bol to ľudský výkon non plus ultra! Na zostupe však prišla hrozná víchrica, v ktorej sa všetci štyria stratili. Tí chlapci boli moje horolezecké deti. Bol úžasný vzťah medzi nami. To bola rana pre mňa, ktorá ma tak hlboko zasiahla, že nie je dňa, kedy by som sa k tejto udalosti nevracal. Vtedy som si povedal definitívne stop.

Ako ste to zvládali s rodinou? Určite sa o Vás báli?

Každý vrcholový športovec musí mať porozumenie v rodine. Samozrejme, že sa báli, rodičia, manželka aj deti. Moje dve dcéry to znášali ťažko. Keď som odišiel, Zuzanka chodila spávať do mojej skrine. No ale keď už dcéry boli staršie a vrátil som sa po pol roku, tak ma už vítali s otázkou: Ocino, čo si nám doniesol?

Kam chodíte teraz do prírody?

Na Silvestra som sa vyviezol na Pezinskú Babu. Vybral som sa lesným chodníkom, sám, nikde ani nohy. Prišiel som na takú hranu, odkiaľ sa mi otvorila panoráma na  údolie a kontúry Malých Karpát. Slnko svietilo a viete čo som urobil, rozprestrel som náruč a nahlas som recitoval Hviezdoslavov Pozdrav: Pozdravujem vás , lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás! Takéto chvíle sú balzamom na moju dušu. Môj vzťah s prírodou nikdy neskončí.

Rozprávali sa: Martina Ostatníková a Csaba Vysztavel

 

Galéria obrázkov k článku