Za históriou a romantikou so spisovateľkou Janou Pronskou
23. 12. 2016

01

Chladný novembrový večer. Mestská knižnica v Senci s neobyčajnou atmosférou. Vo svetle sviečok zaznievajú jemné tóny stredovekej hudby. A čo by to bolo za stretnutie s prvou dámou slovenských historických romancí bez grófky a grófa v podaní pani Jarmily Majovej a  pani Evy Debnárovej, ktoré besedu moderovali. Pani Jana Pronská poctila MsKS Senec svojou návštevou.

Nadšení čitatelia všetkých vekových kategórií mali možnosť vidieť ich obľúbenú autorku naživo a spýtať sa na to, čo ich zaujíma. Pani Pronská láskavo dovolila, aby si toto milé stretnutie zvečnili na fotografii a podpísala sa na „zbierky“ jej kníh, ktoré si dámy priniesli. Na mieste si mohli aj zakúpiť jej najnovšiu publikáciu „Janičiarovu ženu“.

Pani Pronská je sympatická osobnosť, z ktorej sála dobro, múdrosť a rozvaha. Mnohým imponuje, že sa zameriava práve na slovenské dejiny. A že to robí pútavo a kvalitne, potvrdzuje na besede aj prítomnosť mladších ročníkov, inklinujúcich zväčša k zahraničným autorom.  Ona sama tvrdí, že slovenská história je  pre ňu ešte krajšia a bohatšia ako iné, najmä vďaka množstvu rodov, hradov a povestí.

A hoci pani Pronská písala už ako malé dievčatko v druhej triede, trvalo dlho, kým sa naplno rozbehla jej spisovateľská kariéra. Vyštudovala strednú priemyselnú školu banícku a geologickú a po skončení štúdia si s manželom založili vlastnú firmu, kde dlhé roky pracovala ako ekonómka. Jej umelecká duša, ako sa vyjadrila, potrebovala popri všetkých tých číslach a zákonoch nejaký relax, a tak si to kompenzovala čítaním, ktoré vždy milovala a písaním príbehov. V skutočnosti ale nebola vždy fascinovaná slovenskou históriou tak ako dnes. Zo začiatku ju lákala skôr tá zahraničná – francúzska, anglická, americká a španielska. Až pri návšteve Ľubovnianskeho hradu pocítila čaro našich dejín a ako sa vyjadrila, pri odchode z pevnosti už mala v hlave príbeh. Tak prišla na svet jej prvá kniha „Zlatníkova chovanica“.

Pani Pronská rada píše o temnom stredoveku, jej príbehy sa zväčša odohrávajú v rozmedzí od dvanásteho po šestnáste storočie, pretože práve v tom období, aj napriek ťažkému životu, vznikali najkrajšie povesti, najúchvatnejšie stavby. Navyše časté vojnové konflikty mali za následok  stratu množstva historických faktov. A práve tu sa naskytuje priestor pre fantáziu autora. Obľubuje teda menej známe pevnosti či historické postavy, preto nepíše napríklad o Spišskom hrade alebo Spišskej kapitule, hoci sa nachádzajú v jej rodnej oblasti.

Napriek tomu ale musí byť jej tvorba postavená na reálnom základe – napríklad dáva pozor na to, ktoré rody v danej oblasti vládli, aké udalosti sa stali, ba i na to, čo by postavy v tom období reálne konzumovali.  Jej práca teda obsahuje aj štúdium mnohých faktov. „V prvom rade ale píšem ľúbostný príbeh, nie historický román ako taký,“ dodala.

Momentálne sa venuje iba písaniu, no aj keby človek očakával, že  v pracovni s tematicky zariadeným nábytkom, nie je tomu tak.  Spisovateľka tvorí najradšej pri svojej milovanej rodine, kde ju žiaden jej hluk neruší. Najmä nie jej tri deti, ktoré možno jedného dňa pôjdu v matkiných šľapajach. Jej budúce publikácie vznikajú na počítači, no o jednu časť románu práve takto prišla. „Odteraz si budem zálohovať text po jednom odseku!“ smiala sa.

O podnety, však chvalabohu, núdzu nemá. Čitateľom prezradila, že už teraz má poznámky na ďalšie štyri knihy, dokonca zvláda pracovať paralelne na dvoch. „Môžem písať ešte tri životy!“ vyhlásila s úsmevom.

Sama prezradila, že je večne zaľúbená a pri písaní niektorých pasáží sa i ona červená. A hoci svojej vtedy štrnásťročnej dcére venovala „Kliatbu“, niektoré strany by pre ňu najradšej zalepila. Čitateľov však určite poteší informácia, že chystá pokračovanie tohto úspešného románu. Naopak, v blízkej budúcnosti nás nečaká žiadna premiéra filmového spracovania jej kníh, pretože by išlo o príliš výpravné snímky s veľkým rozpočtom. „Možno raz...“ tajomne sa usmiala autorka.

„Vy ste museli byť v minulom živote nejaká grófka,“ zasmiala sa pani Jarmila Majová. Pani Pronská priznala, že aj pre ňu je záhadou, prečo sa pri toľkých kreatívnych činnostiach, ktorým sa venuje, napokon vždy vráti k písaniu historických romancí. A hoci by sa rada do stredoveku pozrela, žiť by tam ako žena nechcela. Nežné pohlavie vtedy nemalo takmer nijaké práva, a práve preto obľubuje hrdinky, ktoré sa vzoprú osudu. Z reálnych osobností má rada napríklad Mariu Manciniovú, prvú lásku Ľudovíta XIV. a takisto Cecíliu zo Svätého Jura, jej inšpiráciu pre „Rebelku“.

Momentálne má pauzu od „všetkých písmeniek“ a venuje sa maľovaniu, dokonca na svoje diela využíva aj spreje. Najnovšie sa vraj pochválila manželovi, že chce skúsiť hrnčiarsky kruh!

A akú hudbu pani spisovateľka počúva? Staré klasické piesne, od Márie Rottrovej, Elánu,  Daniela Hůlku, ale i modernú tvorbu od Kristíny, Zuzany Smatanovej či Dary Rolins. Miluje muzikál Dracula, no vypočuje si i zahraničných interpretov.

Na otázku, čo by poradila budúcim spisovateľom, odpovedala, že musia hlavne veľa čítať, aby si zlepšili štylistiku i slovnú zásobu. Netreba čakať, že s prvou knihou príde okamžitý úspech, ale nesmú to vzdávať, naopak, musia mať odvahu, veriť svojim snom a vytrvať. „Keď to niekto veľmi chce, dosiahne to,“ tvrdí Jana Pronská.

A ktovie, raz možno vo svojich žiadaných románoch spomenie miesta i hrady na západnom Slovensku. Hádam jej k tomu dopomôžu príjemné chvíle, ktoré s ňou zažili jej obdivovatelia v Senci.

Zuzana Lenártová

                                                                                           

Rozhovor s pani Janou Pronskou

Vyštudovali ste strednú priemyselnú školu banícku a geologickú. Človek by  čakal, že budete skôr prírodovedne, pragmaticky  zameraná. Ako ste sa dostali k spisovateľskej činnosti?

Písala som od detstva, čiže bolo to vo mne stále. Odkedy som sa naučila čítať, odkedy som sa naučila skladať písmenká do súvislých viet, odvtedy vlastne píšem. Na spisovateľskú dráhu som sa dostala až neskôr, keď deti odrástli a ja som si povedala, že to skúsim ešte raz. Skúsila som a vydalo.

A čo sa týka baníctva a geológie, tak v období, keď som vyrastala,  štúdium histórie na strednej škole neexistovalo, možnosti boli značne obmedzené a k môjmu bydlisku najbližšie bola iba geologicko-banícka stredná priemyslovka, tak som skončila tam. Ale všetky poznatky z baníctva dodnes používam aj vo svojich knihách.

 

Pracujete ako ekonómka v rodinnej firme, dokonca pôsobíte ako poslankyňa obecného zastupiteľstva v Nálepkove, kde so svojou rodinou žijete. Ako zvládate skĺbiť tieto zamestnania so spisovateľskou kariérou a   rodinným životom?

Informácie na svojich stránkach som ešte neopravila, ale poslankyňa už nie som posledné dva roky a dodávam, že našťastie, pretože to nebola práve najpozitívnejšia skúsenosť.  Samospráva a jej fungovanie nie sú vždy také, aké by mali byť. Dvadsaťtri rokov som robila ekonómku v rodinnej firme, všetky tie čísla a termíny ma zväzovali a ako kompenzácia mi slúžilo práve čítanie a, samozrejme, písanie. Pokiaľ človek chce, nájde si priestor aj na svoje koníčky. Niekto má rád knihy, niekto má rád vyšívanie, niekto záhradku, no a ja som mala rada písanie, tak som si čas urobila. V poslednej dobe, vlastne už dva roky, sa však venujem iba písaniu.

 

Máte deň presne naplánovaný alebo ste rodená improvizátorka?

Tá druhá možnosť je perfektná možnosť! Ja a organizácia - to nie, samozrejme, čo sa tvorby týka. Možno  je to tým, že som dlho robila ekonomiku, kde sú určité pravidlá, určité termíny, určité časy a písanie je o slobode. Na druhej strane treba priznať aj to, že pani Múza nepríde na zavolanie, ona si príde kedy chce. A vtedy improvizujem, všetko ide bokom a píšem. Ale sú obdobia, keď to nejde aj mesiac, aj viac, a ak to nejde od srdca, je to nanič. J

 

Napriek súčasnému bohatému knižnému trhu ste si na ňom získali svoje miesto. Stali ste sa najobľúbenejšou slovenskou autorkou historických romancí. Napísali ste úctyhodných 13 kníh.

To, že si moje knihy našli čitateľov, ma veľmi teší a napĺňa, a  inšpiruje k ďalšej tvorbe. Na druhej strane je to záväzok voči čitateľom, pretože už si zvykli na určitý štandard, na príbehy, ktoré sa im páčia. S každou novou knihou mám obavu, aby som tú pomyselnú latku, nepodliezla a  udržala sa na rovnakej úrovni, ak nie na lepšej, ale snažím sa.

 

Máte medzi svojou tvorbou knihu,  ktorá je vašou srdcovou záležitosťou?

Mám. Mnohí autori hovoria,že všetky ich knihy sú ako ich deti a nemôžu mať radšej jednu alebo druhú. Ale ja si myslím, že to nie je celkom pravda. Úprimne -  tá prvá, v mojom prípade Zlatníkova chovanica, bude vždy len prvá. Nikdy nezabudnem na pocit, keď som držala v ruke svoju prvú knihu, je neskutočný. Vzťah voči prvotine je úplne iný, plný hrdosti, plný pýchy, že som to dokázala! A potom je tu ešte jedna kniha, ktorá sa mi veľmi dobre písala a ktorej príbeh   ma oslovil - Rebelka. Objavila som v histórii niečo, čo ma príjemne šokovalo a prekvapilo a zároveň zamrzelo, že sa o tom tak málo vie. Aj Slovensko, alebo presnejšie Uhorsko, malo svoju vlastnú „Johanku z Arku,“ ak si dovolím takéto prirovnanie. Cecília zo svätého Jura bola úžasná a výnimočná osobnosť a rozhodne by sa jej malo dostať viac prezentácie. A ešte mám jednu srdcovú záležitosť – Kliatbu.

 

Nemáte niekedy pocit, že ste spisovateľsky/kreatívne vyhoreli? Čo vám vtedy pomáha?

Iste. Občas sa to stane, kreatívna činnosť nie je práca na osem hodín. Aspoň u mňa to takto nefunguje.  Keď mám pocit, že to nejde, že sa nedarí, kompenzujem si to inak. Všetko, čo sa dá robiť rukami, čo je kreatívne, do toho sa pustím.  Maľujem, vyšívam, korálkujem, zdobím torty. Robím  všetko možné, akúkoľvek činnosť alebo techniku sa snažím vyskúšať. Vtedy sa reštartujem,  čistím si hlavu a relaxujem.

 

Vaše príbehy zasadzujete do reálnych historických prostredí na Slovensku. Spomeniete si na hrad či miesto, ktoré sú vášmu srdcu najbližšie, popr. ste v nich našli najväčšiu inšpiráciu?

Mojím najobľúbenejším je Ľubovniansky hrad, už jeho názov evokuje v človeku ľúbosť. Som romantik a píšem romantické príbehy, ani nemôžem mať obľúbenejšie miesto  než spomínaný hrad.

 

Kedy vás chytilo čaro slovenskej histórie? Aký ste mali vzťah k dejepisu ako študentka?

K dejinám som mala vždy veľmi pozitívny vzťah, začalo to knihami od Gričskej čarodejnice počnúc, potom nasledovala Angelika, Plamene inkvizície... a už som bola namotaná. Prečítala som všetko, čo sa dalo zohnať a odvtedy ma to drží. Vždy to však bola história anglická, francúzska, španielska, americká. Až keď som začala písať Zlatníkovu chovanicu a študovať naše dejiny, objavilo som čaro uhorských legiend, povestí, rodov a hradov. A povedala som si wau..., dá sa to. Čím idem hlbšie do našej histórie, objavujem nové miesta, tým ma to baví viac.

 

Konzultujete svoje príbehy aj s historikmi?

S historikmi, ktorí sa dejinami seriózne zaoberajú, nie. Moje knihy sú predsa len romantické historické príbehy, ktorých jadrom je ľúbostný príbeh. Nepíšem faktografické historické romány. Niektoré veci však konzultujem s ľuďmi, ktorí históriu študovali a ak mi tí  povedia, že by to mohlo by to byť aj takto, že sa priveľmi nevzďaľujem od reálií, som spokojná. Mne to stačí.

 

Medzi vaše ďalšie úspechy patrí aj založenie a spravovanie recenzného portálu Romantika. Je jedným z najväčších na Slovensku. Čo vás k tomu viedlo?

Romantika. J V období, keď som začala písať, som  aj veľa čítala, potrebovala som si zapisovať prečítané knihy, čím ma zaujali, nadchli, alebo aj nie, ktoré autorky a čo napísali, čo si mám ešte dohľadať, skrátka chcela som mať prehľad. Romantika prvotne vznikla ako elektronický denník.  Časom sa ku mne pridávali ďalšie recenzentky a ďalšie nadšenkyne historických románov a zrazu z toho bol recenzný portál. A keď prebehli hranicu milióna návštev, tak som si povedala, stálo za to, denník sa pekne rozrástol. Dnes si už žije svojím životom, má nových administrátorov, čitateľov a funguje, naďalej informuje o novinkách na našom trhu a podobne...  za čo som vďačná.   

 

Charakterizovali by ste sa ako romantický typ človeka či v bežnom živote stojíte nohami pevne na zemi?

V určitých veciach som stále nenapraviteľný romantik a idealista. Ale viem byť aj realista. Človek s vekom dozrieva a vie si zhodnotiť odtiaľ potiaľ, čo je reálne a čo už nie. A veľmi veľa ma naučil aj podnikateľský svet. Tam na ideály a snívanie niet miesto. 

 

Stihnete si popri povinnostiach nájsť čas aj na čítanie? Máte obľúbeného autora, popr. žáner?

Samozrejme. Myslím si, že písať bez čítania by sa nedalo, bez toho, aby človek nepoznal, aký je trend, aké knihy sa čítajú, ako sú napísané, čo dnešný čitateľ od knihy očakáva a učil sa, posúval dopredu, snažil sa byť lepší a inšpiroval sa a zároveň si doprial potešenie čítania.  Mám rada knihy historické romantické, ale prečítam si skoro všetkých slovenských autorov. Mojou najobľúbenejšou autorkou stále zostáva Maria Jurič Zagorka, ale páčia sa mi aj autorky svetových mien píšuce historickú romantiku – Lindseyová, McKinneyová, Woodiwissová, Deverauxová, Baloghová, Warrenová, Foleyová...  Potom sú to napríklad knihy, ktoré ma nejakým spôsobom zasiahli ako napríklad Tisíc žiarivých sĺnk, Modrý zápisník,  Otrokyňa..., ale nepohrdnem ani knihami ako Päťdesiat odtieňov sivej či Súmrak. Milujem fantasy série - Alexandru Ivyovú,  Kenyonovú,  Wardovú.  Proste, čítam všetko a to sú  moje „vychytávky“.

 

Máte nejaký obľúbený  film, ktorý ste už mnohokrát videli?

Áno. Predstavte si, že je to film Underworld, Vzbura likanov alebo Riddick, tie môžem pozerať dookola. Historické a romantické filmy iba výnimočne, seriály takmer vôbec, skôr si pozriem dobrodružné, sci-fi či akčné ťaháky, kriminálky, to ma baví. Ale, samozrejme, musím sa vrátiť k Angelike, podotýkam v českej verzii, tú som videla bezpočetkrát a poznám ju naspamäť a možno ešte dlho bude najopozeranejším filmom, aký u nás doma nájdete. A mám už aj nasledovníčku, moju dcéru, takže je veľký predpoklad, že Angelika sa ešte párkrát vzhliadne. 

 

Aký žáner by ste si určite nepozreli, príp. neprečítali?

Psychologický triler.

 

V týchto dňoch vám vychádza nový román Janičiarova žena. Ako by ste ho charakterizovali tromi slovami?

Historický, ľúbostný, písaný srdcom.

 

Ďakujem za rozhovor.

Zuzana Lenártová

Galéria obrázkov k článku