Život pod osmanskou hrozbou v 17. storočí - prednáška v Mestskom múzeu v Senci
29. 4. 2019

1 (5).jpg

 

Dvojité panstvo, dvakrát viac povinností, dvojnásobný útlak. Naši predkovia obývajúci južné časti Slovenska to v 17. storočí naozaj nemali ľahké.

Aj keď každá krajina má za sebou odlišný historický vývoj, po dlhé stáročia totiž mnohé z nich spájal boj proti rovnakému nepriateľovi. Od bitky pri Moháči sa stala Osmanská ríša aj naším susedom. V 17. storočí, keď ešte pôsobil Shakespeare či Galileo a v Amerike založili anglickí osadníci prvú kolóniu, žili Slováci v neistej dobe, ktorej koniec prišiel až na sklonku storočia. V súčasnosti si málokto dokáže predstaviť každodennú realitu jeho vtedajších predkov, ktorí žili na hranici s okupačnými vojskami. Helena Markusková ju však 25. apríla svojou pútavou prednáškou Senčanom v mestskom múzeu priblížila. 

Za zvukov orientálnej melódie spomenula najvýznamnejšie fázy, počas ktorých sa Osmanská ríša pokúšala dobyť naše územie. Život na uhorsko-osmanskom pohraničí zahŕňal rôzne útrapy ako vojenské konflikty, dvojité platenie daní obom panstvám, unášanie ľudí, škody na majetkoch a neistotu. Historička však poukázala na skutočnosť, že v spoločnosti sa zvykne stereotypizovať pohľad na určité aspekty vzájomného spolunažívania našich predkov a osmanského panstva. Osmani síce zvykli „zbierať“ kresťanských chlapcov z balkánskych provincií, no v Uhorsku to nikdy nerobili. A hoci sú takéto praktiky odsúdeniahodné, chlapcom ponúkli vzdelanie a prostriedky na to, aby mohli dosiahnuť úradnícku alebo vojenskú kariéru. Mnohí z nich sa tak stali veľkovezírmi, čiže zástupcami sultána, ktorí viedli vojsko. Sociálna mobilita bola u nich teda rozhodne vyššia ako v našej spoločnosti, kde deti dedili postavenie svojich rodičov.

Slovenskí obyvatelia si museli voči okupačnej armáde plniť rôzne peňažné, naturálne a robotné povinnosti. Odovzdávali im mnohé produkty, medzi najžiadanejšie patrilo maslo a med, ktoré majú v tureckej kuchyni široké využitie. Veľký dopyt zo strany Osmanov bol aj po klincoch a alkohole. Ten je síce pre moslimov zakázaným, no netreba zabúdať na to, že mnohí vojaci pochádzajúci z Balkánu mali rôznu etnicitu a boli „len“ poturčení. Osmani profitovali i na výkupnom za zajatcov, obyvateľov však prepustili aj v prípade, ak zmenili svoju vieru. Menej sa však spomína krutosť ich rodákov – po získaní slobody na nich potom doma praktizovali kruté tresty ako napichnutie na kôl či upečenie zaživa. Plieniaci Tatári a Osmani v rozsiahlej miere zneužívali a zotročovali aj miestne ženy, no ich ovdovelé manželky považovala za tovar na predaj i uhorská strana. Pani Markusková však spomenula, že okrem množstva nútených manželstiev s osmanskými vojakmi sa vyskytli aj niektoré dobrovoľné. Niektorí obyvatelia sa dokonca sťahovali na územie pod osmanskou nadvládou, kde im bola poskytnutá ochrana, vstupovali do ich služieb, spolupracovali s nimi či dokonca ponúkali výzvedné služby.

A keďže obe kultúry boli nútené žiť blízko seba, pani Markusková venovala pozornosť aj širokej škále oblastí, v ktorých nás Osmani ovplyvnili – či už išlo o našu slovnú zásobu, oblečenie (napríklad papuče, čižmy)  či dokonca stravovanie (tarhoňa, jogurt, smotana, kultúra pitia kávy). Samotný sultán zvykol svojich hostí ponúknuť sorbetom, kávou a vodnými fajkami. Ich typickou farbou odevu bola žltá, no napriek tomu, že ich móda sa u nás spopularizovala, napodobňovanie pokladali za urážku. Napriek tomu sa vraj zachoval obraz Márie Terézie v osmanskom oblečení. Uhri radi napodobňovali aj ich krásne výšivky, ktoré sa spolu s kobercami považovali za cennú korisť. Niektorí nadšenci si dokonca koberce kládli aj na stôl. „Okrem toho všetkého zlého, ktoré osmanská prítomnosť priniesla, nachádzame veľa takých drobností, ktorými nás obohatili,“ zhrnula Helena Markusková. Poslucháčov zaujala aj ukážkou osmanskej bojovej hudby, kópiami dobových rytín dobytých pevností, citáciami z autentických dobových korešpondencií či ukážkami výhražných listov adresovaným neplatiacim dedinám.

Mgr. Helena Markusková, PhD. je odborníčkou na obdobie osmanskej expanzie na území Uhorska a dnešného Slovenska. Venuje sa najmä sociálnym a hospodárskym pomerom obyvateľstva žijúceho pod osmanskou nadvládou. V súčasnosti pôsobí v Mestskom múzeu v Pezinku.

Spolu s jeho riaditeľkou Petrou Pospechovou napísala knihu „Nedopovedané príbehy“, ktorá opisuje osudy 110 židovských rodín žijúcich v Pezinku od polovice 19. storočia až do polovice 20. storočia. Počas troch rokov autorky čerpali z rozsiahleho množstva archívnych dokumentov, online databáz či rodinných korešpondencií Pezinčanov. „Vďaka listom sme nahliadli do toho, čím ich pisatelia vtedy žili, ako napríklad pociťovali odlúčenie od rodín,“ vyjadrila sa pani Markusková pre portál teraz.sk. Niektorým rodinám sa pred holokaustom totiž podarilo ujsť do Palestíny alebo iných krajín, no ich príbuzní mnohokrát zostali na Slovensku, kde ich čakal krutý osud.  Autorky takisto robili rozhovory s preživšími v Shoah foundation, organizácii, ktorá sa zameriava na uchovávanie povedomia o holokauste za druhej svetovej vojny. „Zdá sa, akoby sa niektoré príbehy skončili šťastne koncom vojny. Pritom pre ľudí, ktorí sa ho dočkali, bolo mimoriadne ťažké vyrovnať sa s traumou, s bolesťou, ktorú prežili, so stratou najbližších. Mnohí si však napriek tomu dokázali vytvoriť nový život, nový domov, novú rodinu a začať odznova,“ tvrdí Helena Markusková. Publikácia nadväzuje na výstavu o židovských obetiach druhej svetovej vojny pochádzajúcich z Pezinka, ktorá sa konala v Mestskom múzeu v Pezinku od novembra 2016. Helena Markusková okrem iného publikuje odborné články na portáli History web.

Text a foto: Zuzana Lenártová

Galéria obrázkov k článku