Pavel Sántay, ktorý 13. októbra 2026 oslávil 88. narodeniny, vyrastal v centre Senca. Pamätá si veľké jarmoky na Námestí 1. mája, fiakre pri železničnej stanici, prvé roky športovej gymnastiky v Sokolovni, kúpeľný vlak aj časy, keď sa na zadných Slnečných jazerách ešte ťažil štrkopiesok. Hoci od roku 1962 žije v Česku, Senec zostal miestom, kam sa spolu s rodinou stále rád vracia.
Keď sa povie Senec, ktorá spomienka sa vám vybaví ako prvá?
Predovšetkým námestie, na ktorom sme bývali. Vtedajšie Námestie 1. mája bolo živým srdcom mesta. Pravidelne sa tam konali veľké trhy a jarmoky a zo železničnej stanice privážali návštevníkov ešte fiakre. Okrem bežného jarmočného tovaru sa predávali aj veľké hospodárske zvieratá. Senec bol plný obchodníkov, mäsiarov, remeselníkov a krčiem. Po úspešnom obchode sme neraz videli aj oldomáš. Pre chlapcov to bol svet plný pohybu, zvukov a vôní. Vždy sme boli tam, kde sa niečo dialo.
Do diania ste sa ako chlapci občas aj aktívne zapojili…
Keď bolo treba zahnať dobytča, radi sme ponúkli mäsiarovi pomoc. Dúfali sme, že dostaneme odmenu, napríklad kúsok salámy. Pre nás to bola vzácna dobrota, lebo doma bola zväčša „len klobása“. Na námestí nás, samozrejme, lákali aj cirkusové atrakcie, kolotoče a strelnice. Dodnes si spomínam aj na spolužiaka Maca Pikályho z Vajanského ulice. Mali kozu, ktorá sa voľne pohybovala po seneckých uliciach a s veľkou chuťou strhávala a pojedala reklamné plagáty z plotov, vrát a stĺpov.
Ako vyzeral spoločenský život vtedajšieho Senca?
Pri Čiernej vode bývali parádne majálesy. Chodili sme tam na bicykloch a aj tie sme mali vyzdobené farebným krepovým papierom. Po jesenných oberačkách to zase žilo na Pivničnom rade. Keď sa vylisovalo hrozno, nasledovala koštovka a ak sme mali šťastie, otcovia nám dovolili ochutnať sladký mušt. Veľa sa pracovalo aj na poli. Otec hovorieval „zemička-mamička“, pretože úroda bola pre rodinu dôležitá. Bohatší gazdovia využívali pri orbe okrem koní aj volské záprahy. My chlapci sme zrejme viac zavadzali, ako pomáhali, ale aj na tieto chvíle spomínam rád.
Veľkú časť vašich spomienok tvorí škola a Sokolovňa. Čím boli pre vás dôležité?
V seneckej Sokolovni sme hrávali školské divadlo, dokonca aj Rusalku. Pani učiteľka Sieklová spievala Rusalku a ja som účinkoval ako zajac. Vo štvrtej triede som však Sokolovňu objavil naozaj. Starší chlapci ma vzali medzi seba a začal som sa venovať športovej gymnastike. Cvičil nás pán Vašina. Po zmene režimu Sokol zanikol a na istý čas bolo po cvičení. Neskôr pri škole vznikla Športová škola dorastu, kde sa nám venoval pán učiteľ Ondrejovič, a ja som mohol v gymnastike pokračovať.
Na ktorých učiteľov a spolužiakov si najradšej spomínate?
Z pedagógov mi utkveli v pamäti riaditeľ Lehotay a učitelia Ondrejovič, Hrobár a Tobiáš. Na začiatku strednej školy sme boli čisto chlapčenská trieda, približne päťdesiat žiakov, takže o živé chvíle nebola núdza. Mojimi blízkymi seneckými kamarátmi boli Jožo Pelec, Majo, M. Kolárik, Ješko a Galovič. Spolužiakom bol aj Štefan Maglocký, neskorší významný prírodovedec a geobotanik, ktorý pôsobil aj v programe UNESCO Človek a biosféra. Okrem športu som účinkoval v mandolínovom súbore s dievčenským spevokolom.
Aké miesto mali vo vašom detstve Slnečné jazerá?
V lete bývalo najlepšie na „Bágri“. Na zadných jazerách, dnešnej Päťke, sa vtedy ešte ťažil štrkopiesok. Neďaleko železničnej stanice bol štrand a na jazere plachetnice. Každú nedeľu ráno prichádzal z Bratislavy kúpeľný vlak. Priviezol ľudí na senecký štrand, cez deň stál na stanici a večer ich odviezol späť. Na tento vlak spomínal vo svojej knihe Chlapci z Dunajskej ulice aj Július Satinský.
A čo sa v Senci robilo v zime?
Nad tehelňou, na pahorkatine v priestore dnešnej Novej Tehelne, sme sa celé hodiny sánkovali. Oblečenie sme mali premočené a poriadne sme premrzli, no vôbec nám to neprekážalo. Potom sme sa tajne vkradli do areálu tehelne a sušili sa pri peci. Z bývalej továrne dnes zostalo už len torzo komína kruhovej pece na pálenie tehál. Korčuľovali sme sa aj na jazierku Kevečtó, dnešnom Labuťom jazere. Mali sme korčule zvané „kvinťáky“, ktoré sa priskrutkovali na zimné topánky. Často z topánok odpadli a my spolu s nimi.
Kam ste chodievali počas zimných podvečerov?
Radi sme trávili čas v knižnici. Bolo tam príjemne teplo, milá vedúca pani Tóthová, naša partia a spoločenské hry. Chodievali sme aj do kina na grotesky, dobrodružné filmy a strieľačky. Kino stálo v centre mesta a vstupenky sa predávali oproti v trafike. Predával ich vojnový invalid, ktorého sme poznali ako Marci báči. Bol jediný v Senci, kto mal invalidný vozík poháňaný rukami.
Ako si pamätáte starú hlavnú ulicu?
Bola vydláždená kamennými kockami, preto sme jej hovorili kamenica. Lemovali ju pekné budovy s dielňami a obchodmi. Z vývesných tabúľ pozývali zákazníkov obuvníci, mäsiari, hodinári, holiči či krajčíri. Spomínam si na pána Szabadosa aj na pána Vargu, jedného z najlepších seneckých krajčírov, ktorý svoju konfekciu aj predával. V jeho dome je dnes reštaurácia Maratón. Kolorit mesta dotvárali potraviny, pohostinstvá a krčmy, napríklad prevádzka známej rodiny Strešňákovcov.
V spomienkach sa objavuje aj známa senecká cukrárka…
Bola to teta Šeboková, najlepšia kamarátka mojej mamy. Bez jej pekárskeho umenia, radostníkov, grilážových barančekov, jeleňov a tort sa nezaobišla azda nijaká významná rodinná udalosť. V jej dome, hoci je dnes zmenený na nepoznanie, žije spevák Peter Nagy. Takéto mená a domy pre mňa stále tvoria osobnú mapu Senca.
Kde sa stretávali mladí ľudia a ako ste trávili prázdniny?
Na tanečné zábavy sme chodievali do Františkinho domu na našej ulici alebo do záhradnej reštaurácie pri železničnej stanici. Počas prázdnin sa dalo aj privyrobiť. V novovzniknutom JRD sme brigádovali na rôznych miestach. V seneckej tabačiarni sme olamovali tabakové listy, viazali ich na laty a nosili do sušiarne. So Štefanom Maglockým sme počas žatvy pracovali pri mláťačke aj na kombajnoch. Veľkým zážitkom bolo mechanické hrabanie sena hrabačkami, do ktorých boli zapriahnuté kone.
Vyrážali ste aj za hranice mesta?
S kamarátmi sme sa na bicykloch vybrali do Búroša, borovicového lesíka za koľajnicami medzi Sencom a Veľkým Bielom, alebo ku Kolárikovcom za kamarátom Miškom. Na bicykloch sme chodili na letecké dni do Ivanky, na Červený Kameň, do Harmónie či na konské dostihy v Hubiciach. Nemali sme elektrobicykle ani prehadzovačky, spoliehali sme sa na vlastné svaly. Dobrodružstvom bolo aj táborenie pri Malom Dunaji.
S rokom 1952 sa vám spája aj dôležitá udalosť v seneckom evanjelickom zbore.
Keď v roku 1952 dostavali evanjelický kostol, patrili sme medzi jeho prvých konfirmantov. Je to jedna zo spomienok, ktoré ma so Sencom nespájajú len cez konkrétne miesta, ale aj cez rodinu, vieru a spoločenstvo ľudí.
V roku 1954 ste zo Senca odišli študovať. Ako sa začala táto nová etapa?
Nastúpil som na historicky významnú umeleckú kamenársku a sochársku školu v Hořiciach. V neznámom prostredí bol mojím spojením so Sencom budúci spolužiak Jožo Kočiš. Nevedeli sme, čo nás čaká, no bolo dobré mať pri sebe niekoho z domova. Popri štúdiu som pokračoval v športovej gymnastike. Pri praktickej práci s kameňom sa mi sila a kondícia zišli. Pôsobil som aj vo folklórnom súbore Matenik, kde som spoznal budúcu manželku Jitku.
Senec má miesto aj vo vašom rodinnom príbehu…
Áno. V roku 1961 sme s Jitkou uzavreli sobáš na Mestskom úrade v Senci. Tento rok si pripomíname 65. výročie spoločného života – v dobrom aj v zlom. Od roku 1962 žijem v Česku, ale domov do Senca sa vždy vraciam veľmi rád, často aj s rodinou. Mal som báječných rodičov a dodnes mám dve báječné sestry, Aničku Furstenzellerovú a Milku Baštovú. Napriek veľkej vzdialenosti aj vekovému rozdielu nás spájajú podobné hodnoty.
Zostali ste v Česku v kontakte so slovenským jazykom a tradíciami?
Hoci väčšinu života žijem v Česku, zostal som verný slovenčine, rodnej reči aj našim zvyklostiam. S manželkou a synmi Pavlom a Petrom sme aktívnymi členmi Regionálnej obce Slovákov. V Hradci Králové a širokom okolí už vďaka nám ochutnali bryndzové halušky, klobásu aj borovičku. Keď pripravujeme halušky, úlohy máme rozdelené: jeden šúpe zemiaky, druhý strúha cesto, ďalší praží slaninku. A, samozrejme, sme oblečení v slovenských krojoch.
Čo pre vás Senec znamená dnes?
Je to domov a miesto mojich najstarších spomienok. Mesto sa zmenilo, mnohé budovy a miesta vyzerajú inak, no keď sa vrátim, stále si dokážem vybaviť ľudí, príbehy a atmosféru, ktoré som tu zažil. Senec pre mňa nie je iba bod na mape. Je súčasťou rodiny, jazyka a hodnôt, ktoré si nesiem celý život.
Máte recept na dlhý život?
Striedmosť v jedení a pití, veľa pohybu na čerstvom vzduchu, dobrých ľudí okolo seba a optimizmus.
Rozhovor pripravila Milka Baštová
Vaše spomienky na mesto Senec môžete posielať na sencan@senec.sk. Ďakujeme.
