Aktuality

Vo veku 92 rokov nás opustil Alojz Mráz

1. júla 2026

Vo veku 92 rokov nás opustil Alojz Mráz, dlhoročný tajomník Mestského národného výboru v Senci. Posledná rozlúčka sa bude konať 8. júla o 13:00 v Kostole svätého Mikuláša.

Rozhovor s Alojzom Mrázom z letného čísla Mestských novín Senčan z roku 2023

Keď som nastúpil, Senčania mali vyše 620 žiadostí o byt

Alojz Mráz bol 15 a pol roka tajomníkom Mestského národného výboru v Senci, čo dnes zodpovedá funkcii prednostu Mestského úradu. Nastúpil v roku 1974 a vydržal až do zvolenia prvého porevolučného primátora Jozefa Elšíka. Tento rok oslavuje okrúhlych 90 rokov a pri tej príležitosti sme sa povyzvedali, ako to v Senci fungovalo vo vedení mesta.

Odkiaľ pochádzate?

Som Radošinčan a každý, kto to zistí, pýta sa, či sme rodina so Štepkovcami. Samozrejme, že sme, veď v jednej obci boli ľudia zvyčajne širšia rodina.

Ako ste sa dostali do Senca?

Bol som na Poľnohospodárskej majstrovskej škole vo Voderadoch, kde robili nábor na zavádzanie chozraščotu, tzv. dvojstranného účtovníctva. Viacerí chlapci zo školy sme sa na to dali.

Zo školy sme dostávali umiestenky, museli sme ísť pracovať tam, kam nás poslali. Každý sa snažil dostať čo najbližšie k domovu. Keď nás v júni na konci školy prišli vyberať z riaditeľstva Štátnych majetkov, z Radošiny nás bolo viac, vedeli sme, že nás tam všetkých nevezmú. Dúfali sme, že sa dostaneme k Bratislave, aby nás neposlali ďaleko na východ.

Mňa vybrali do Senca. O Senci som počul, ale cestou z Bratislavy sa ním len prebehlo. Keď som už mal papier v ruke, hovorili mi, že tam sú len Maďari, že sa tam ťažko dohovorím, ale že tam prišli aj presídlenci. Zaujímal som sa najmä o prácu. Riaditeľ Hučko mi ukázal, kde sú hospodárstva – Horný Dvor, Červený Majer, Veľký Biel, Nová Dedinka a do podniku Štátne majetky – Senec patrili aj obce Pusté a Veľké Úľany. Vtedy mali miestne Štátne majetky do 4 000 a neskôr do 6 000 hektárov. Bol to veľký podnik, veď nakoniec mal okolo 1 000 pracovníkov.

Najprv ma poslali do Dedinky, vraj „tam sa naučíš po maďarsky, sú tam slušní ľudia“. Zdržal som sa tam 3 mesiace. Každého som učil, čo má robiť, že treba uviesť, na ktorej parcele čo robil, koľko spravil a podľa toho bude mať výplatu. Niektorým sa to páčilo, iní tvrdili, že sú to len papierovačky.

Bol som na Štátnom majetku – Riaditeľstve 1,5 roka, potom som musel ísť na vojnu do Šiah do dôstojníckej školy a neskôr k radarom pozorovať lietadlá. Z vojny som sa vrátil bližšie k domovu, do Nitry. Nastúpil som na KNV na odbor poľnohospodársky robiť kontrolóra po štátnych majetkoch v rámci nitrianskeho kraja.

Raz mi z vrátnice zavolali, že ma dole čaká návšteva. Tam čakal riaditeľ zo Senca Matejčík, vraj „čo je s tebou, však my ťa čakáme“. V KNV som bol len v skúšobnej dobe a tak som zakotvil v Senci. Štátny majetok tu vtedy mal 1 100 kráv, do Bratislavy vozili 30 000 litrov mlieka.

Na štátnom majetku som si po vojne našiel aj manželku. Bola Senčanka, ovládala na tú dobu rýchlopis aj pravopis. Na začiatku bola sekretárkou, potom vedúcou personálneho odboru.

A ako ste sa ocitli na Mestskom národnom výbore?

Mestský výbor strany vtedy riadil Michal Benkovský, ktorý ma presvedčil, aby som nastúpil do funkcie tajomníka MsNV. Predchádzalo tomu aj moje vystúpenie na predvolebnom zhromaždení občanov, ktoré malo dobrý ohlas. Na zhromaždení sa riešilo, že predseda MsNV Štefan Kováč má nevyhovujúci zdravotný stav a aj tajomník je už v dôchodkovom veku. Preto bolo nutné zvoliť nových funkcionárov, predsedu a tajomníka.

V tom čase som bol vedúci plánovač na štátnych majetkoch, bol som poľnohospodár. Na mimoriadnom zasadnutí mestského výboru strany nás – mňa a Vladimíra Kopeckého – stranícky tajomník z okresu a podpredseda Okresného národného výboru presvedčil, aby sme kandidovali. Po dodatočných voľbách som na miesto tajomníka nastúpil 1. septembra 1974.

Ako to v tom čase na úrade vyzeralo?

Bolo nás dokopy 14. My dvaja funkcionári, 11 aparátnikov alebo úradníkov a 1 na prevádzkarni a technických službách. Keď som odchádzal, bolo nás 17.

Sedeli sme v tej istej budove, kde je aj teraz mestský úrad. Moja kancelária mala prvé okno od pošty na poschodí. Vedľa sedel predseda.

Keď som nastúpil, Senec mal 7 900 obyvateľov.

V tom čase boli päťročnice, program Národného frontu. Boli určené čísla, do akého rozsahu má mesto rásť a financie, ktoré sme mohli použiť. Nebolo dosť peňazí na všetko, čo bolo treba. Preto existovali akcie Z – zveľaďovanie, ktoré sme si sami museli zorganizovať.

Mali sme 60 poslancov. Zastupiteľstvo sa stretávalo v starom kine Dukla na Lichnerovej. Každý z poslancov na ustanovujúce zhromaždenie musel doniesť listinu, 50 – 100 voličov zo svojho obvodu, ktorí odpracujú nejaké hodiny na akciách Z. Potom tam museli ľudí aj reálne dostať.

Začínalo sa asi v apríli, podľa počasia. V pondelok prišlo na útvar výstavby, čo cez víkend urobili, aby sa mohol pripraviť plán na ďalší víkend. Platili sme jedného prevádzkara, čo tieto soboty organizoval odborne. Napríklad keď sa natierala ohrada cintorína, robilo to 20 ľudí a pre každého bolo treba zabezpečiť štetce, nádoby… Boli takí, čo sa zapájali, ale boli aj takí, čo zostali doma a z okna sa druhým vysmievali, prečo nejdú radšej na pivo. Aj vtedy boli ľudia všelijakí.

Čo sa stavalo na akciách Z?

Na akciách Z sa vždy robila taká stavba, ktorá by sa do plánu dostala neskoro. Väčšinou súviseli so školstvom – družiny, ihriská a tiež zariadenia pre dôchodcov. Športovci si tiež sami stavali športoviská, tribúny, prezliekarne… Vždy sme rozpočet vyčerpali a niečo navyše sme „vyžobrali“ na dokončenie. Ťažko sa odhadoval rozpočet, keď sa veľa robilo brigádnicky.

Najväčší bol však bytový problém. Podľa vyhlášky, ktorá ešte stále platí, má byť na osobu 8 metrov štvorcových obytnej plochy. Bolo bežné, že v 2-izbovom byte bolo 7 – 8 ľudí a podobne. Niekto sa oženil a zostal bývať pri rodičoch v činžiaku…

Byty boli len v žltých činžiakoch na Svätoplukovej ulici a na Šafárikovej. Nebola kapacita, lebo boli súrnejšie veci tam, kde bol strojársky a zbrojársky priemysel. Keď sa aj tu vyhradil priemyselný areál tam, kde je Montostroj, mali tu zriadiť svoje pobočky Tesla Bratislava a Armatúrka Myjava, ale revolúcia tomu zabránila. A ešte niektoré ďalšie podniky. Senec začal vtedy byť zaujímavý. Montostroj dostal byty – dve dvadsaťštvorky a čínsky múr pod poštou a na Sokolskej.

Keď som nastúpil do funkcie, Senčania mali cez 620 žiadostí o byt. Vyše 400 na Stavebné bytové družstvo občanov a ostatní u nás. Stále to bolo asi 200 žiadostí. Keď sa robil poradovník, kto dostane byt v novom roku, boli bitky, dokonca jeden prišiel na mňa stôl prevrátiť, prečo nedostal byt.

Keď nám schválili sídlisko a financie, prišli Pozemné stavby a pri 90 % bytov určili, komu to musí ísť. A nám sa ušiel len zvyšok. Neboli to len činžiaky, ale aj inžinierske siete pre rodinné domy, aj občianska vybavenosť – obchody a školy. Našťastie kapacity Senec mal, zdroje pitnej vody sú aj dnes dostačujúce, ale bolo treba rozšíriť prečerpávačku, čističku… Vo výhľade bolo, že Senec bude mať 20 000 obyvateľov v roku 2000 a tomu sa všetko začalo prispôsobovať.

Čo všetko sa postavilo za vašej éry?

Robil sa Dom smútku, dovtedy fungovala len márnica dolu pri ceste. Dokončil sa kultúrny dom a tiež poliklinika. Amfiteáter nám dal zabrať, sám som tam bol niekoľko sobôt na akcii Z. Ďakujem Senčanom, ktorí takto pomáhali a postavili diela, ktoré sa dodnes využívajú.

Poliklinika mala byť rozšírená aj o ďalšie krídla, ale revolúcia to zastavila. Projektant dnešnej polikliniky dal dokopy stavebných a zdravotníckych odborníkov. Mal vzniknúť zdravotný trojobvod, poliklinika mala slúžiť 30 000 obyvateľom Senca a priľahlých obcí. Ešte by sa ten projekt mal dať nájsť v archíve. Všetko však zastavila revolúcia.

Dokopy sa tiež podarilo postaviť a skolaudovať 2 254 bytov. Malo ich byť viac, Senčania vedia, že na Lichnerovej zostali skelety, ktoré sa neskôr po revolúcii zbúrali. Senec vtedy nebolo okresné mesto, patrilo do okresu Bratislava-vidiek a bolo veľmi náročné dostať sem Pozemné stavby, ktoré byty stavali.

Stavalo a kolaudovalo sa tiež 25 – 30 rodinných domov ročne. Na uliciach pri Pezinskej, smerom na Tureň…

Dnes je verejné obstarávanie a dodávatelia sa predháňajú, kto dá najlepšiu ponuku. Kedysi bolo treba poznať nejakého riaditeľa. Nemali sme dosah na OSP – Okresný stavebný podnik, ktorý bol na Nitrianskej ulici, ale riadil ho okres. Mali sme väčšie požiadavky, ktoré ani jeden rok neboli celkom splnené.