Beseda s autorkou knihy Mengeleho dievča Veronikou Homolovou Tóthovou
23. 4. 2018

30550178_2171003626247053_290660393_o.jpg

 

Sila slov a dávnych spomienok preniesla Mestskú knižnicu v Senci do tragickej a nebezpečnej doby, ktorej svedkom je dnes už málokto. Pani Veronika Homolová Tóthová sa s hojným počtom poslucháčov pútavým rozprávaním podelila o príbeh mladej slovenskej židovky, ktorej bolestné zážitky už spoznalo aj pero.

Pani Viola Stern Fischerová, hlavná hrdinka mimoriadne úspešného bestselleru, zomrela v roku 2017. A hoci sa jej autentické skúsenosti môžu zdať príliš vzdialené nášmu každodennému životu, doba jej  ukradnutej  mladosti formovala nielen silné príbehy, ktoré si zaslúžia byť rozprávané, ale i samotné mesto, ktoré autorku knihy v daný večer hostilo. Rok 1938 vtlačil Sencu pečať celkom iného štátu. Pod tlakom zahraničných mocností bol spolu s Lučencom, domovom Violy a jej rodiny, a ďalšími južnými oblasťami priradený k Maďarsku. Paradoxne, práve táto zmena hraníc pomohla hlavnej hrdinke prežiť už aj tak drsné zaobchádzanie. Židia na Slovensku sa totiž mali ešte omnoho horšie.

Veronika Homolová Tóthová však spracovala jej príbeh až do konca vojnových hrôz. Štyri koncentračné tábory, pochody smrti, Mengeleho pseudolekárske pokusy. A po odvážnom úteku z nacistického pekla Viola dokonca pomohla dolapiť brutálnu dozorkyňu z Birkenau.

Spisovateľka si však myslí, že ľudia si mladú ženu s ťažkým osudom obľúbili najmä preto, že sa nehrala na hrdinku. Nepredstierala, že ju nacistické zverstvá, ktorých je, žiaľ, v knihe neúrekom, nezlomili.

Napriek tomu sa jej ich podarilo prežiť a dokonca rozpovedať nielen svoj príbeh, tak významný pre každého z nás, ale i spomienky tých, ktorých hlasy boli umlčané či zapadli prachom času.

A ako pani Stern Fischerová sama hovorila, podarilo sa jej poraziť Nemcov až dvakrát – navzdory pseudolekárskym pokusom zameraným na dosiahnutie neplodnosti dala po vojne manželovi dve dcéry.

Veronika Homolová Tóthová, televízna a rozhlasová reportérka, sa už dlhodobo venuje spracovávaniu spomienok obetí nacistického alebo komunistického väznenia a prenasledovania. Natočila viac ako 70 reportáží s touto tematikou a 15-dielny cyklus dokumentárnych filmov s názvom „Neumlčaní“, dostupný v archíve joj.sk. Za sériu reportáží získala v rokoch 2008 – 2012 niekoľko novinárskych ocenení.

V rámci propagácie knihy na školách sa stretáva s viacerými dezinformáciami o krutej dobe nacizmu či antisemitizmom, ktorý pretrváva dodnes. Napriek tomu sa pokúša s mladými viesť pokojný a zmysluplný dialóg, využívajúc svoje obsiahle historické poznatky a výbornú schopnosť komunikovať, ktorých bola svedkom i mestská knižnica.

Je zrejmé, že svoju prácu vníma ako poslanie, ktorého význam je dôležitý aj (a možno práve) v dnešných časoch. Šíriť osvetu a pravdivé skúsenosti s dobou minulou nám ako spoločnosti pomôže vyhnúť sa opakovaniu rovnakých chýb. A hlavne nás to prinúti všímať si varovné signály, ktoré niekedy, žiaľ, prehliadame.

„Problém s akoukoľvek diktatúrou je, že nikdy neviete, či sa jedného dňa nestanete aj vy tí druhí,“ pokračovala novinárka. Veľkú silu si dodnes uchováva i báseň nemeckého pastora Martina Niemöllera, ktorú autorka spomenula v tejto súvislosti: „Keď prišli po komunistov, mlčal som. Nebol som predsa komunista. Keď prišli po odborárov, mlčal som. Nie som predsa odborár. Keď prišli po židov, mlčal som. Nebol som predsa žid. Keď prišli po mňa, nebolo už nikoho, kto by sa ma zastal.“

Veronika Homolová Tóthová však zdôraznila, že napriek zločinom páchaným aj na našom území existovali hrdinovia, ktorí i pod hrozbou nebezpečenstva zachránili mnoho životov.

Jedným z takýchto príkladov sú určite i Jozef Gabčík a Jan Kubiš, ktorým sa podarilo spáchať  atentát na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Práve tento incident, najväčší slovensko-český odbojový čin v čase nacizmu, zabezpečil to, že sme sa po vojne dostali na stranu víťazov. Aj prinavrátená slovenská podoba Senca je výsledkom ich statočnej obety, vďaka ktorej západné mocnosti odvolali podpis pod Mníchovskou dohodou a Viedenskou arbitrážou. Niet preto divu, že spisovateľka práve píše ďalšiu knihu s názvom „Mama milovala Gabčíka“. Načrtla však i možnosť pokračovania „Mengeleho dievčaťa“ – mnohí čitatelia sú vraj zvedaví na to, ako sa im s pánom Fischerom žilo.

Na otázku, či je však príbeh pani Stern Fischerovej ten najhorší, o akom sa dopočula, však odpovedá záporne. Taký pochádza z 50-tych rokov a hoci by ho rada spracovala tak ako „Mengeleho dievča“, v danom prípade bude musieť ísť z dôvodu zachovania anonymity človeka o fikciu.

Význam besedy sa nepochybne dotkol sŕdc všetkých poslucháčov a jej hĺbka sa zrkadlila v slzách nejedného z nich. „Môžeme sa baviť, či počet obetí dosahoval šesť alebo štyri milióny. Každý jeden je však príliš veľa,“ zdôraznila autorka v napätých chvíľach. „Nikto z nás by nechcel, aby sa to stalo nám.“ Spisovateľka následne podpísala knihu dojatým čitateľom, v ktorých mysli spolu s Violiným príbehom určite zostala ešte dlhý čas.

                                                           Zuzana Lenártová

Galéria obrázkov k článku